Horor v pivnici
„Rezať ho, rezať! Aj so ženou, aj s celou jeho rodinou!“ nadáva nešťastná pani Daniela na muža, ktorý ublížil jej dcére. Ten si v čase, keď kým ľudia v Čiernej nad Tisou hľadali zmiznutú Nikolku, obvinený z pokusu o znásilnenie, pokojne zdriemol na policajnej stanici.
Len krátko dokázala jedenásťročná Nikolka Bertová z Čiernej nad Tisou bojovať o svoj život. Napojená na medicínske prístroje a v umelom spánku sa snažila prekonať traumu spôsobenú dospelým násilníkom, ktorý ju poznal sotva dve hodiny. Zoslabené srdiečko však nezvládlo nápor, ktorý naň kládlo doráňané telo. Opuchnutý mozog prestal prijímať i posledné podnety a Nikolkin boj bol márny. V piatok zomrela.
Mali ju zachrániť
U Bertovcov cítime nekonečne veľa žiaľu a bôľu. Ubehlo len pár hodín od momentu, čo im košickí lekári oznámili smrť ich milovanej dcérky. „Malá zomrela... zomrela,“ opakuje dvadsaťročný brat Peter niekomu do telefónu. Ruka mu bezvládne padá do lona a on si zúfalo chytá hlavu do dlaní. Bol posledný z rodiny, kto Nikolu videl živú. Donekonečna si vyčíta tie dve hodiny, čo s neznámym chlapom presedel na lavičke pri starom kine v Čiernej nad Tisou.
Nikolkina mama Daniela hľadí pred seba s očami plnými sĺz. „Akoby som stratila časť seba,“ vzlyká a trasie sa. Ktovie, či chápe, čo sa okolo nej deje. Nadopovaná liekmi na upokojenie prehovorí len občas. Zúfalo kričí – vyčíta lekárom, že nerobili všetko na záchranu jej dcérky, ale namiesto toho od nej pýtali súhlas na darovanie orgánov. Nedovolila. Nie! „Mali robiť všetko možné, len aby ju zachránili,“ kričí niekomu do neznáma. Nechápe, že keď Nikolku do košickej Detskej fakultnej nemocnice doviezli, jej stav bol viac ako kritický. Prečo aj? Veď keď policajti dobité dievča našli, povedali jej, že dcéra je zbitá, ale ona nech je pokojná. Rozsah zranení si nevedela predstaviť. Až keď sa o deň neskôr s Petrom vybrala do Košíc a lekári im povedali, že Nikolke museli otvoriť hlavu pre vysoký vnútrolebečný tlak a pod krkom do nej vsunuli hadičku, aby mohla dýchať, začala tušiť, že dcérin stav je vážnejší, ako si predstavovala. Ani k nej nešli. „Bola by som sa zosypala,“ rozplače sa Daniela. V tom čase sa už v nemocnici začali o Nikolkinom stave vyjadrovať nie ako o kritickom, ale ako o „veľmi kritickom“.
Horor v pivnici
V osudný deň sa budúca šiestačka Nikolka vybrala okolo štvrtej poobede von za kamarátkami. To bol posledný okamih, keď ju Daniela Bertová videla živú. Malá školáčka, tak ako inokedy, behala po neveľkom meste. Podvečer, keď už k nej prišiel brat Peter, skákala s kamarátkou gumu. Peter sa pristavil pri lavičke, na ktorej sedel dovtedy preňho neznámy Ladislav. Pustili sa do reči. Zväčša prázdnych, no boli aj momenty, ktoré Petra presvedčili, že Laco je dobrý chlap. „Hovoril, že robí v Košiciach na železnici. Dokonca sa ponúkol, že mi tam vybaví robotu. Aj ma to potešilo, lebo som si práve vybavoval prácu v Galante a Košice sú predsa len bližšie,“ vysvetľuje Peter. „Koľko má rokov? Sedemnásť?“ opýtal sa Petra, keď sa k nim priblížila Nikolka. „Ale kdeže, jedenásť,“ odvetil mu. Ani vo sne mu nenapadlo, čo sa o chvíľu stane. Ladislav sa na vek spýtal aj samej Nikolky. Tá mu veselo odpovedala rovnako ako brat: „Jedenásť.“ Peter netají, že si uchlipol z pálenky, čo mal Laco pri sebe. „Vypil som vari poldeci,“ spomína si nešťastný mladík, ktorý by najradšej vrátil čas. Zastavil sa pri nich aj nejaký Ladislavov kamarát, ktorý spoza pása vybral fľašu vína. Aj z tej si Peter raz či dvakrát upil. „Opitý som určite nebol,“ dodáva. Po chvíli mu Laco ponúkol na predaj nejaké moderné šaty – tričká i rifle. Akurát pre Nikolu. Dokonca aj zatelefonoval svojej družke, či tie veci ešte má. „Dobre, ak sa budú hodiť, niečo kúpim,“ povedal mu vraj Peter. Laco, inak sám otec troch malých detí, však peniaze nechcel, vraj šaty dá aj zadarmo. Nikola si ich chcela ísť pozrieť. „Nika, už poďme domov, nechoď nikam, mama sa bojí,“ hovoril je Peter. Dievča však trvalo na tom, že si len pozrie veci u Lacovej manželky a pôjde domov. To bolo zrejme jej posledné slobodné rozhodnutie. Po tom, čo odišla s Lacom, ju už nikto zdravú nevidel. Ubitá nemohla povedať, čo sa stalo v pivnici domu, kde Ladislav býval. Musela to však byť hrôza. Policajti neskôr v pivnici objavili jej náušničku, retiazku i vybitý zub. Školáčka zažila
brutálne kopance do hlavy, krku i do hrudníka. Útočník ju dokonca vyzliekol, no znásilnená údajne nebola. Potom bezvládne telo zabalil do igelitu a pohodil k smetným košom. Len pár krokov od bytovky, kde sa to stalo.
Laco si pospal
Je neuveriteľné, že Laco potom prišiel naspäť k lavičke. „Kde je sestra?“ spýtal sa ho Peter. „Tá už je dávno doma,“ kývol vtedy rukou. Petrovi sa až neskôr v hlave rozjasnilo, prečo potom naňho náhodný kamarát pôsobil podráždene a prečo sa vrátil prezlečený a prezutý. V tej chvíli bol však Peter ešte pokojný. Znervóznel, až keď pred polnocou prišiel domov a Nikolka tam nebola. „Ani som sa nevyzúval a bežal som za tým chlapom, či nevie, kam mohla ísť.“ Lenže Ladislav sa tváril, že Petra vidí po prvý raz v živote. Čo od neho chce? Prečo ho vytiahol z postele? Koho to zaujíma, kam odišlo nejaké dievča? Dokonca vraj Petrovi, ktorého premklo nedobré tušenie, vrazil jednu do nosa. „Možno sme sa aj naťahovali, ale ja som s ním nechcel nič mať. Volal som políciu,“ dodáva nešťastný Peter. Sám pracoval ako pomocník mestskej polície. Nemohla to byť vari pomsta za nejaký zákrok? „V robote nič nebolo. Ja som chodil na obhliadky, či niekto nekradne, či sa niekto nebije. Bol som pomocník, ktorý, keď bolo treba, posvietil napríklad baterkou.“
Hliadka ich zbalila oboch a odviezla na vypočutie do Kráľovského Chlmca. Zatiaľ čo oni sedeli na polícii, v Čiernej nad Tisou sa rozbehlo pátranie po stratenej školáčke. Mama chodila po uliciach, bola aj pri Lacovej bytovke, no pozrieť sa za kontajnery jej nenapadlo. „Bola tam tma. Nič som nevidela,“ zúfa si. Policajti prezreli aj bytovku, kam smerovala Nikolka s Ladislavom. V pivnici objavili jeho i jej zakrvavené šaty... Chlap sa v tom momente stal podozrivým. Na policajnej stanici ho hneď spútali. Petrovi, ktorý to celé sledoval, sa ešte aj teraz zastavuje rozum: „Ja som sa triasol, čo sa mohlo stať, a on si tam spal.“ Nikola zatiaľ ležala v bezvedomí na sklenených črepinách medzi výkalmi a starými pneumatikami, až kým ju o pol tretej nadránom policajti nenašli. „Ešte sa ozývala,“ tvrdí matka.
Okamžite ju previezli do Kráľovského Chlmca, potom do Trebišova a následne do Košíc. Nepomohlo to. Svoj boj o život prehrala aj napriek okamžitej neurologickej operácii. „Boli to veľmi vážne zranenia hlavy,“ vraví na margo pacientky námestník riaditeľky košickej Detskej fakultnej nemocnice MUDr. Juraj Bazár, ktorý si na niečo podobné v nemocnici nepamätá.
Ladislav, už bol obvinený zo zločinu ublíženia na zdraví, ktorý bol neskôr preklasifikovaný na zločin pokusu o znásilnenie. V prípade dokázania viny sa môže ocitnúť za mrežami až na 25 rokov.
Rada kreslila
Nikolka bola nádherné dievčatko. „Predovšetkým milovala život,“ odpovedá po hĺbavej odmlke Peter na otázku, aké mala záujmy. Až po chvíli sa rozhovorí o jej živosti, o tom, ako si rada zahrala hry na playstation, ako sa vedela naháňať za loptou, ako ju bavil internetový krúžok v škole. Z detskej izby vzápätí prináša škatuľu, do ktorej si sestra odkladala svoje kresby. „Veľmi rada kreslila,“ vyslovuje nešťastná matka a pri pohľade na dcérkine kresby sa opäť rozplače. „Nebola jednotkárka, ale učenie ju celkom bavilo,“ zamýšľa sa Peter. Dobre sa adaptovala aj v novej škole. Rodina sa totiž do Čiernej nad Tisou presťahovala z Trebišova iba pred rokom. „Tam sme museli predať byt, aby sme vyplatili dlhy, a tu sme si kúpili niečo lacnejšie,“ vysvetľuje matka dôvod sťahovania. „Na to, že je človek chudobný, sa dá zvyknúť, ale že už nemáme Nikolku, to nie,“ rozvzlyká sa vzápätí zronený brat. Koruny v rodine chýbajú. Navyše aj otec si už tri mesiace lieči ťažko sa hojacu dolámanú nohu. „Spadol z lešenia na stavbe v Bratislave a teraz sa uzdravuje u lekárov v Michalovciach,“ vysvetľuje Daniela, prečo hlava rodiny nie je doma. Dokonca vraj naňho nemali ani kontakt, a tak sa o Nikolkinom nešťastí dozvedel až v deň jej smrti z novín.
Plač, zúfalstvo a beznádej sa u Bertovcov dali doslova krájať. Ešte sa so smrťou dcéry nevyrovnali. „Rezať ho, rezať! Aj so ženou, aj s celou jeho rodinou!“ preklína nešťastná pani Daniela toho, kto jej zabil dcéru. Slzy, ktoré sa jej rinú dolu lícami ako potok, tak skoro nevyschnú.