Musí sa znova učiť
Desať a pol týždňa. Toľko bojovala Laura (9) v nemocnici o život, keď ju pred domom v plnej rýchlosti zrazilo auto a vodič ju nechal ležať v kaluži krvi. Problémy s výpadkami pamäti s ňou jej adoptívna rodina prežíva už rok
Dievčatko s líbyjskou krvou má v škole individuálny plán. O nehode nepovie ani slovo. Nikomu. Radšej rýchlo zvrtne tému, dokonca aj pred svojimi rodičmi. „Nevieme, či zabudla alebo nechce hovoriť. Stačilo, keď sme ten deň spomenuli a už aj sa snažila zvrtnúť tému, začala žmurkať, zívať. Vieme len, že videla auto. Aké, to nepovie. Po havárii totiž všetko zabúda,“ hovoria manželia Trenčanovci a s pochopením dodávajú, že aj učivo, ktoré Laura preberie v škole, sa pre ňu doma stáva celkom neznámym. Dnes je Laura u Trenčanovcov siedmy rok. Ich veľkú radosť však pred rokom zmenila nehoda na starosť. „Zmenilo sa najmä jej myslenie. Nevie, čo je čelo, na čo sa používa lyžica. Hocikedy sa príde aj štyri razy opýtať,“ povzdychnú nad ranou osudu manželia a dodávajú, že s ním bojujú celkom pomaličky. Aj keď strach ich adoptívnej dcérky, ktorej v žilách koluje zvláštna líbyjská krv, sa už asi nikdy nestratí. „Sama nevyjde už ani za bránu. Do školy aj zo školy ju musíme odprevádzať. Je to strata času, ale pre nás je Laurinka prvoradá,“ vyznávajú sa.
Chceli len ju
Keď pribudla Laura, starší Peťko mal trinásť, Radko jedenásť. „Bola prvé dievčatko, ktoré nám v dojčenskom ústave ukázali. Neváhali sme ani chvíľu! Po dvoch chlapcoch sme veľmi túžili aj po dievčatku!“ spomenú si manželia Trenčanovci, ako pred siedmimi rokmi, presne desiateho apríla, uvideli svoju budúcu dcéru. „V tom momente sme vedeli, že patrí k nám! Nevieme, či by nám detičky ďalej ukazovali, jediné, čo sme v tej chvíli dokázali povedať, bolo, že ak si ju môžeme zobrať, chceme ju ihneď!“ Rozhodnutých rodičov, ktorých doma čakali dve deti, neodradili ani poznámky, že si to ešte môžu rozmyslieť. Laurinku, ktorej biologických rodičov dodnes nepoznajú, si hneď zamilovali. Vlastne, vedia o nich len toľko, koľko píše zdravotná dokumentácia. „Otec by mal byť Slovák, matka líbyjská študentka,“ hovoria manželia a priznávajú, že sa báli, ako vtedy dvojročnú Laurinku synovia prijmú. „Obávali sa, či sa o ňu nebudú musieť stále starať, no aj toho, či sa s nimi nebude chcieť túlať. No keď ju prvýkrát uvideli... Myslím, že v tej chvíli na všetky protesty zabudli,“ so slzami v očiach vysloví pani Anna.
Problémy s krvou
Pred rokom, presne devätnásteho apríla, sa Laura vybrala hrať k susedom. „Sadila som práve kvety, no jedným okom som ju predsa len kontrolovala. Videla som, ako ide pekne po pravej strane. Vždy mala pred cestou rešpekt a áut sa bála. Prešla sotva desať metrov od domu, keď som začula... náraz!“ s bolesťou v tvári vysloví pani Trenčanová a sťažka preglgne: „Ten pohľad bol strašný! Malé, bezvládne telíčko ležalo na ceste, všade krv a tiché chrčanie. Človek to nikomu nepraje. Veď to už budeme mať pred očami do konca života!“ Laura skončila na detskom áre, no lekári jej nedávali veľkú nádej. Vážny úraz na mozgu hneď zatienil rozsiahle odreniny, o ktorých rodičia hovoria, že boli len druhoradé. Na detskom telíčku však zúrila aj otrava kože, po ktorej sa pridala aj otrava krvi, až napokon začali zlyhávať vnútorné orgány! „Modlili sme sa, aby vydržala. Zachraňovalo sa, čo sa dalo. No najväčšie komplikácie nám spôsobila jej špecifická líbyjská krv s africkými génmi. Prijatie inej mohlo spôsobiť Laurinkinu smrť. Aj preto sa súrne hľadala jej skupina medzi africkými študentmi, ktorí tu študujú. Márne,“ nesúhlasne pokrúti hlavou otec zrazeného dievčatka, ktoré napokon v telesnom kolapse dokázalo prijať aj tú cudziu. „Prvý a zrejme poslednýkrát,“ jednohlasne skonštatujú rodičia, ktorých najviac pichol pri srdci pohľad na vyholenú hlavičku s veľkou pooperačnou ranou. Korunu dlhých, vari po pás pestovaných vlasov v ten deň zdobila len veľká rezná rana, pod ktorou sú dodnes skryté titánové platničky a hadičky. Rovnako bolestivý však bol aj pohľad na vývod na brušku. Trenčanovci priznávajú, že ani jedno oko nezanechal suché. „Hneď v prvý deň nám povedali, že má vážne ohrozený život. Cievy v hlave mala pokrčené ako papier, dodnes nevedno, či sa niekedy narovnajú. Upadla do kómy a všetky naše falošné nádeje zhasli. Tá pravda veľmi bolela,“ zastretým hlasom prehovorí Peter Trenčan, Laurin otec a dodá, že z psychickej stránky toho bolo na celú rodinu veľmi veľa. „Anička sa od dcérky za celé tie týždne ani nepohla, ja som za nimi cestoval vždy, keď sa dalo. No najhoršie boli tie ranné telefonáty domov, keď som si vypočul, že noc bola kritická. Tá bezradnosť, keď človek nedokáže nijako pomôcť,“ bolestne vysloví otec na margo zo dňa na deň sa zhoršujúceho dcérkinho stavu, ktorý trval až do dvadsiateho tretieho mája. „V tú noc Laura odchádzala... Predstavte si, ako sa mi ráno utekalo s týmto pocitom do nemocnice.“
Návrat do života
Prežívali to všetci spolu. Celý ten mesiac, čo Laura preležala v kóme, bol náročný. „Spolužiaci jej po nehode dokonca posielali do nemocnice pozdravy. Verili, že sa jej ten boj podarí vyhrať. Nevideli to, čo sme mali každý deň pred očami my, pohľad do tých otvorených, no neživých očí,“ povie Anna Trenčanová, kým prebehne Laure po hnedých vlasoch. „Bola som pri nej stále, preto viem, aký je to bezradný pocit, keď dieťa na nič nereaguje. Neviete, či vás počuje, či vás vidí cez ten sklený pohľad zabodnutý do stropu,“ sťažka vysloví, no vtom jej temný pohľad vystrieda iskra v očiach. „Nikto nečakal, že sa jej podarí zobudiť už po štyroch týždňoch. Najmä nie my. Veď výsledky stále ukazovali opuch mozgu. A to nám ešte deň predtým lekári povedali, aby sme sa pripravili, že v nemocnici budeme veľmi dlho. Nepočúvalo sa to vôbec príjemne, prognózy boli veľmi zlé. Keď sa však trinásteho mája päť minút pred pol desiatou začala nahlas smiať, zľakla som sa, čo sa deje!“ s prekvapeným výrazom vysloví pani Trenčanová a takmer bez dychu dodáva: „Keď sa mi päť minút pred pol druhou sekano prihovorila: ma-ma, ma-ma, nechcela som veriť! Bolo to niečo nádherné! Ako keď sa dieťa opäť narodí. Ba začala si hneď pamätať veci, ktoré sa odohrali pred rokom.“
Čo ich čaká, netušia
Laura je dnes už tretiačka. Veľmi dobre si uvedomuje, že titány a hadičky, ktoré má ešte v hlave, jej kedykoľvek môžu spôsobiť epileptické záchvaty či vysoké horúčky. No aj tak sú pre ňu menším rizikom, ako keby ich vôbec nemala. „Čo všetko na nej ešte tá nehoda zanechá, nevieme. My by sme však boli šťastní už aj vtedy, keby zostala taká, aká je dnes. Nikdy predtým nechorľavela, úraz spôsobil, že jej lekári stále niečo nové nájdu. A vieme, že všetky následky sa ešte stále nedajú určiť,“ povzdychnú rodičia adoptovaného líbyjského dievčatka, ktorí po komplikáciách s dcérinou krvou pravidelne chodia aj na odbery. „Odobratú krv jej zmrazia a uložia. V budúcnosti na ňu totiž čaká väčšia operácia hlavy a nikto nechce, aby nastali problémy s odmietnutím cudzej krvi. Takto sa poistíme, že dostane svoju vlastnú, vzácnu,“ hovoria o poistke do budúcnosti starostliví rodičia, ktorým len nedávno lekári prezradili ďalšiu šokujúcu správu, že Laurinka má posunutú panvu. „No a poškodenie z mozgu stále nezmizlo. Dokonca sa za ten rok ani nezlepšilo. Stále všetko zabúda. Našťastie jej už odbudlo aspoň z liekov, veď po úraze brala až štyridsaťdva druhov!“ vyhŕknu rodičia, pre ktorých je jediná adoptovaná dcérka väčším šibalom, než boli dvaja synovia. „Ľúbime ju však rovnako ako chlapcov. A tí sa veru o ňu starajú ako o princeznú! Majú pekný vzťah, zapadla medzi nich...“ pochvaľujú si spoločne, aj keď priznávajú, že sa deväťročné dievčatko veľmi zlostí a často je náladové. Najmä keď si chce vydobyť svoje. „Je to naša malá potvorka, ktorá miluje hru na harmonike. Podarilo sa jej už vrátiť aj do súboru a konečne jej lekári povolili dávať v škole rozcvičku. Je to pre nás veľký krok, no len jeden z tých mnohých, ktoré nás ešte spolu čakajú,“ dodávajú na záver rodičia Trenčanovci.