Pohreb v svadobných šatách
Magdalénka (15) sa do školy vrátila po šiestich týždňoch liečenia. Ako mladá futbalistka sa musela zmieriť s tým, že si najbližší rok do lopty určite nekopne. Napriek tomu, že sa cítila dobre, nedočkala sa ani prvej vyučovacej hodiny.
Pár dní pred tým, než sa poslednýkrát nadýchla, poprosila brata Janka, aby jej nahral niektoré obľúbené piesne. Dnes po nej na bratovom stole zostali už len nalepené odkazy a nekonečný smútok. Niet už komu nahrávať a Janko to veľmi dobre vie. Aj preto o svojej „malej“ sestre nedokáže hovoriť. Niet už Magdalénky, s ktorou sa vždy dobre zasmial. „My sme jej hovorili, že je taký fagan. Napokon, aj na pohrebe to jeden chlapec povedal, že keď sa hral futbal, Magduška bola ako chlapec. A keď sa hral volejbal, už to bolo dievča v podobe chlapca,“ vysloví Mária Brodňanová, Magdalénkina mama, len čo nás usadí ku kuchynskému stolu. „Koľkokrát sa stalo, že ušla z domu a bežala za chlapcami na ihrisko zakopať si do lopty.“ Doteraz v mužstve mladé dievča nehralo. Prvý futbalový zápas bol zároveň aj jej posledným. Okrem futbalu, ktorý nekonečne milovala, si však nenechala ujsť ani vybíjanú a volejbal. Dokonca niekoľkokrát so svojím tímom vyhrala. „Taká bola naša Magdalénka,“ smutne povie pani Mária pri spomienke na svoju kučeravú vílu.
Chcela byť lekárkou
Najmladšia dcéra Brodňanovcov práve končila základnú školu. V utorok ju čakalo testovanie deviatakov. Aj o ňom preklebetila za zavretými dverami celé nedeľné popoludnie so svojou sesternicou. Vo svojich pätnástich rokoch však už veľmi dobre vedela, že chce ísť v šľapajach svojej mamy. „Podala si prihlášku na gymnázium aj na zdravotnú, snívala o tom, že keď vyrastie, bude pracovať v zdravotníctve. Učila sa dobre, no na vysvedčení nám naposledy priniesla aj jednu trojku. V máji ju čakali prijímacie pohovory,“ hovorí o dcérkiných plánoch, ktoré sa už nikdy nenaplnia, smutná matka. „Vôbec sa mi to nepáčilo. Veď naše zdravotníctvo je na tom biedne. Až som jej preto raz škaredo povedala, že či je hlúpa. Nechcela som, aby spravila chybu. Veď sama viem, aká je to neľahká robota a nijako nezaplatená! A aj kolegyne v robote mi dohovárali, aby som jej to za žiadnu cenu nedovolila. No ona sa nedala. Stále dookola mi vravela, že chce pichať injekcie. A keď som ju videla, ako sa v izbe hrá na doktorku, ako počúva a vyšetruje bábiky či sesternicu, vedela som, aká je o tom presvedčená. No teraz je preč a s ňou aj jej nesplnený sen,“ smutne uzavrie.
Tri dni v kóme
Prvýkrát sa Magdalénkino poškodené zdravie prihlásilo na futbalovom zápase dvadsiateho deviateho januára. „Dovtedy nemala žiadne problémy. Dokonca ani ako dieťa. Bola zo všetkých troch súrodencov najzdravšia,“ prízvukuje Mária Brodňanová s neskrývaným žiaľom a dodáva, že prepuknutiu choroby nič nenaznačovalo. „Prvý polčas vtedy odohrala bez problémov. Prišlo to až v druhej polovici zápasu, po piatich minútach. Zrazu počas hry odpadla. Privolaný lekár ju resuscitoval a sanitka ju rýchlo previezla do nemocnice v Žiline, kde ju umiestnili na jednotke intenzívnej starostlivosti. Prešla mnohými vyšetreniami a napokon ju urgentne previezli na detskú kliniku do Martina. Tam bola tri dni udržiavaná v umelom spánku, aby sa jej odľahčilo srdiečko. Pracovalo jej v tých dňoch len na štyridsať percent! A potvrdil sa aj zápal srdcového svalu a baktérie v krvi,“ spomenie si pani Mária na ťažké chvíle, ktoré prežívala s dcérou v nemocnici, a dodáva, že jej najmladšia dcérka musela mať na srdci zápal už dlhší čas. V martinskej nemocnici si Magdalénka Brodňanová poležala mesiac. Potom ju čakala ešte dvojtýždňová domáca liečba s tromi druhmi liekov. Aj staršia sestra Mirka (24), ktorej sa Magdalénka vždy so všetkým zdôverila, vraví, že si na nej nič nevšimla. „Neboli sme len sestry, ale boli sme aj kamarátky. Všetko sme si hovorili. Vedela by som, keby ju niečo bolelo, trápilo... Na nič sa mi za celé tie dva týždne, čo bola doma z nemocnice, neposťažovala. Ani raz si neľahla, pretože by bola unavená,“ hovorí Mirka, ktorú smrť sestry dôverníčky tiež veľmi zasiahla. „Vo štvrtok ôsmeho marca sme vyhľadali kardiologičku. Potvrdila nám, že dcérkin stav sa nezhoršil, ba ešte jej aj znížila dávky liekov na srdce,“ vysvetlí utrápená Magdalénkina mama. Ešte si živo spomína, ako sa Magdalénky lekárka pýtala, či sa už chce vrátiť do školy. „Veď to na nej bolo vidieť, ako sa už naspäť teší. Vôbec sme sa nečudovali, keď povedala áno. No dostala upozornenie, že žiadne cvičenie, žiadna telesná ani futbal nebude. A vôbec nie nakrátko. Magdušku čakala dlhodobá, dvestodeväťdesiatdňová liečba, počas ktorej mala zakázané fyzicky sa namáhať,“ hovorí o pokynoch od lekárky Magdalénkina mama a vzápätí ticho dodáva, že keď sa vždy veselé dievčatko vracalo v pondelok do školskej lavice, bolo s tým už zmierené. „Sama som ju na to psychicky pripravovala,“ zronene povie.
Oživovali ju skoro hodinu
Všetko sa odohralo v pondelok ráno. „Magduška vstávala o šiestej, ako vždy. Ja som už bola preč, ani sme sa nerozlúčili... Od manžela viem, že mu ešte na rozlúčku zakričala posledné: ahoj! Užila svoje lieky na srdce a odišla na autobus,“ s ťažkým srdcom zaspomína pani Mária na osudné ráno, keď pre poradu v práci, ktorá sa začala o pol ôsmej, nemohla stáť pri svojej umierajúcej dcére skôr. Magdalénkini rovesníci si myslia, že sa s nimi prišla do školy poslednýkrát rozlúčiť. „Netušila som, čo sa odohralo. Keď som sa vrátila do kancelárie, našla som si v telefóne niekoľko neprijatých hovorov. Nevedeli sa mi dovolať. Rýchlo som volala synovi, od neho som sa dozvedela, že Magdalénka v škole odpadla. Rýchlo som pochytila veci, ktoré som mala, vôbec som sa neprezliekala a v bielom som sa ponáhľala za dcérkou do školy,“ chrlí zo seba Magdalénkina mama a dodáva, že kým dorazila do školy, dávali jej prvú pomoc najskôr pedagógovia a po nich zdravotníci. „Videla som, ako sa nad ňou skláňa lekárka z obvodu a snaží sa ju masážou srdca a umelým dýchaním oživiť. Ja som im nepomáhala, stála som tam v strachu ako prikovaná k zemi. Striedali sa pri nej všetci, veď ju sústavne oživovali až trištvrte hodinu! Chvíľu som tam pri nich stála, no potom som musela vyjsť. Prišlo mi veľmi ťažko a keď som sa vrátila dnu, už som bola pri nej až do samého konca. Dovtedy, kým doktorka nevyslovila slová: Žiaľ, musí sa to ukončiť...“
Posledné spomienky
Pätnásťročnú Magdalénku pochovali v stredu štrnásteho marca. Bol krásny slnečný deň, ako stvorený na futbal na ihrisku. Lenže Magdalénka si ho už zahrať nemohla. Už nikdy... V snehobielych šatách svietiacich z rakvy ju jej rodina a asi tisíc ďalších ľudí odprevadilo na jej poslednej ceste do neba. „Pochovávali sme ju v bielych svadobných šatách, ako mladuchu. Je to náš miestny zvyk. To sme jej vlastne vystrojili svadbu, ktorej sa už nedožila,“ vysvetľuje zronená mama, ktorá si v zmätku a šoku z posledných dní len ťažko spomína na spoločné chvíle s najmladším dieťaťom. Len ťažko znáša, že to, čo bolo doteraz realitou bežného dňa, bude už len v spomienkach zapadať prachom. „Magduška milovala zvieratá. Kým ešte starý otec žil, chodila k nemu a chovala mu prasiatko a malého býčka. Veď hocikedy, keď sme k nemu prišli, vyobliekaná v krásnych šatách ušla a bežala rovno za dedkom do maštale. Zvieratá boli prvoradé a vôbec jej nevadilo, že od nich celá smrdela,“ s trpkým úsmevom na perách sa pani Brodňanová snaží ponoriť do spomienok. „Práve v deň jej menín – na Magdalénku, ju starká došikovala domov a ako popri nej cupkala, na retiazke si viedla šteniatko. Skoro som odpadla, keď som to videla. Ja som zviera nikdy nechcela. Ale tak prosíkala, chúďatko, že sme jej nedokázali vzdorovať.“ Najväčšiu radosť však vedeli doma dospievajúcemu dievčaťu urobiť koláčmi. Magduškine odpálené venčeky ich volali. Keď mala sviatok, nesmeli nikdy chýbať. „Vždy sa veľmi tešila na nedeľné prechádzky a výlety do prírody. Chodili sme vždy celá rodina. A raz, dvakrát do roka sme spolu chodili aj na Martinské hole na čučoriedky. To sa jej veľmi páčilo... Mala rada pokoj, ale bola aj veľmi spoločenská. Často chodila pomáhať babke, ba dokonca sa po Novom roku ponúkla, že bude vypomáhať v kostole. Pre chorobu sa jej to však podarilo iba raz,“ smutne vysloví Mária Brodňanová so slzami na krajíčku a na záver dodá: „Nevyrovnáme sa s tým nikdy, ale zmieriť sa s tým musíme. My sme zostali tu, nejako musíme žiť ďalej...