Jdi na obsah Jdi na menu
 


Zachránilo ju dieťa

21. 8. 2007
Zachránilo ju dieťa



„Jedlo som potajomky natlačila do nepriehľadnej vázy na kuchynskom stole alebo zabalila do obrúskov a vopchala do vrecka nohavíc. Nápoje som zasa vylievala do výlevky. Takto som klamala svojich rodičov,“ priznáva Gabina Weissová (32), ktorú roky ničila mentálna anorexia a bulímia.

Svoj doterajší život vníma ako dve obdobia: pred chorobou a po nej. Medzitým bolo peklo. Osem „hluchých“ rokov, neskutočne zničujúci kolotoč. Napriek tomu tvrdí, že bez prežitého osobného pekla by nebola tým, čím je dnes. Vraví, že žiť začala až v dvadsiatich šiestich rokoch, keď sa stala matkou.

„Na gymnáziu som bola dievča ako každé iné. Dobre som sa učila, hrala volejbal, zabávala sa, mala priateľa... Normálne som sa stravovala, pri výške 178 centimetrov som vážila 64 kíl. Vo štvrtom ročníku som dokonca na svoje prekvapenie získala titul Miss gymnázia,“ začína svoje rozprávanie sympatická Pezinčanka. „Detstvo som mala skvelé, s rodičmi som si rozumela, no v puberte prišlo obdobie, keď mama bola pre mňa silnou autoritou. Je perfekcionistka, má to v povahe. Je dôsledná vo všetkom, čo robí. Priznávam, cítila som z jej strany určitý tlak. Sme tri sestry, no ja som si ako jediná veci veľmi pripúšťala. Chcela som mať výborné známky, pretože som nechcela sklamať rodičov. Keď som dostala dvojku, mrzelo ma to, trojka bola pre mňa absolútne neprípustná. Vo všetkom som mala pocit, že musím ísť naplno, jednoducho, chcela som byť dokonalá pre rodičov, pre seba i svoje okolie. Ako osemnásťročná som otehotnela. Dieťa som si dala vziať. Bála som sa totiž prísť domov a povedať, že som v druhom stave. Myslela som si, že interrupcia bude najlepšie riešenie. Po roku som si uvedomila, čo som vlastne urobila, začala som mať výčitky svedomia, depresie, stále som plakala. Navyše, v tom čase mi zomrela krstná mama, ktorú som mala veľmi rada. Bola to nešťastná zhoda náhod, ktorá ma prevalcovala, a vtedy sa moja choroba naplno rozbehla,“ so smútkom v hlase povie mladá žena.

Pýtali sa, či nemá rakovinu

Začalo sa to celkom nenápadne. Gabina mala jednoducho pocit, že chce niečo na svojej postave zmeniť, lebo nie je dokonalá. Začala sa zdravo a rozumne stravovať, prestala jesť všetko vyprážané, mastné a tučné. Mama jej spočiatku vychádzala v ústrety, varila jej samé zdravé jedlá. Postupne to však išlo do extrému, Gabina si jedálny lístok začala zostavovať sama a nakoniec nejedla takmer nič. V tom čase už bývala na internáte v Bratislave, kde študovala sociálnu pedagogiku a telesnú výchovu a hrala prvoligový volejbal. Mama teda nemala možnosť kontrolovať, ako sa dcéra stravuje. Jej kilá išli rapídne dolu. Spolužiačky i kamarátky z volejbalu si to už všímali, no ona si ešte stále nechcela pripustiť, že trpí mentálnou anorexiou, vážnou poruchou príjmu potravy.

„Niekedy som za celý deň zjedla iba jablko a keď som bola veľmi hladná, tak jablko a tvrdý syr. Keďže som mala nízku hladinu cukru, často som po kúskoch jedla čokoládu alebo pila sladené nápoje. Jednoducho sa mi žiadalo sladké. Ovládala som kalorické hodnoty jednotlivých potravín, sledovala tabuľky s kilojoulami, neustále sa vážila a strážila si každý hlt. Svoje stehná som porovnávala s ostatnými dievčatami a ženami. Bola som hrdá na to, že nejem, napokon ako všetky anorektičky. Ak som náhodou zjedla o trošku viac ako zvyčajne, mala som výčitky svedomia. Na druhý deň som si to však vykompenzovala – jedla som ešte menej. Vyhovovalo mi, keď som bola sama a nik ma pri tom nevidel, horšie to už bolo, keď som prišla domov k rodičom. Musela som vždy niečo vymyslieť. Jedlo, ktoré mi mama naservírovala, som napríklad potajomky natlačila do nepriehľadnej vázy na kuchynskom stole alebo zabalila do obrúskov a vopchala do vrecka nohavíc. Nápoje som zasa vylievala do výlevky. Takto som klamala svojich rodičov. Snažila som sa vyhýbať spoločným nedeľným obedom a rodinným oslavám. Vždy som si našla nejakú výhovorku, napríklad, že som už jedla. Vyzerala som však hrozne, bola som chudá ako trieska. Rodina a kamarátky mi vraveli: Prosím ťa, jedz viac, pozri sa, ako vyzeráš, rob so sebou niečo... Susedia sa dokonca pýtali mamy, či náhodou nemám rakovinu,“ spomína na neľahké obdobie Gabina Weissová.

Plné igelitky potravín

Anorexiu sa snažila skrývať pred svojím okolím tak, že nosila voľné pulóvre a mikiny, nechodila na plaváreň, len aby si nikto nevšimol jej vychudnuté telo. Prišiel však deň, keď to nechtiac prezradila. Práve robila v detskej izbe strečing, pravú nohu mala prehodenú cez ľavú, keď staršia sestra otvorila dvere a zbadala, ako Gabine trčia rebrá. Sestrin zhrozený pohľad si pamätá dodnes...

„Napriek tomu, že som bola samá kosť a koža, mala som dostatok energie na šport a školu. Dodnes nechápem, kde som ju čerpala. Ako volejbalistka som mala každý večer tréning, hrávala ligové zápasy, v škole som zasa mala telesnú výchovu, prednášky a semináre, učila sa na skúšky... Anorexia ma trápila rok a pol, potom zrazu prešla do bulímie. Stalo sa to tak, že som už nedokázala počúvať reči o tom, že by som mala pribrať. A tak som začala jesť iba preto, aby som pred ostatnými zahrala divadielko. Hoci som potravu prijímala, jedlo som vzápätí utekala vyvrátiť na toaletu. Z obchodu som pravidelne nosila plné igelitky potravín. Keď som jedlo do seba ,ládovala‘, cítila som sa veľmi dobre. Vôbec som ho nevychutnávala, naopak, hádzala som do seba jedno cez druhé – slané, sladké, kyslé... Mala som jediný cieľ: žalúdok si čo najskôr naplniť až do prasknutia a potom jedlo čo najskôr vyvrátiť. Stával sa z toho každodenný rituál, od ktorého som bola doslova závislá. Podľa bulimičiek je totiž jedlo niečo, čo v tele kvasí, je nečisté, a preto ho potrebujú zo seba rýchlo dostať von. Kým anorektičky sú na seba hrdé, bulimičky sa hanbia za to, že vracajú, je to pre ne ponižujúce. No napriek tomu to robia,“ vysvetľuje Gabina, ktorá začala užívať aj preháňadlá, len aby svoje telo čím skôr očistila.

Sebavedomie

na bode mrazu

Raz, asi po polroku bulimického obdobia, ju v takejto situácii našla staršia sestra na toalete v internáte. Nahnevane jej povedala, že ak s tým okamžite neprestane, oznámi to rodičom. „Veľmi som sa zľakla,“ hovorí Gabina a pokračuje: „Potom mi sestra nechala na stole kontakt na psychologičku. Priznávam, že som sa nechcela ísť liečiť. V podstate mi neprekážalo, čo sa so mnou deje – nič ma nebolelo, bola som iba mimoriadne chudá, vážila som 49 kilogramov, mala som prepadnuté brucho, občas som odpadla v autobuse, ale inak som bola v pohode. Tá choroba mi jednoducho vyhovovala a ja som ňou vydierala svoje okolie. Chcela som, aby si ma ľudia všimli. Moje sebavedomie bolo na bode mrazu, nevedela som sa presadiť, povedať svoj názor, bola som ako fackovací panák. Psychologičke som zavolala, no brala som to tak, že liečbu iba skúsim a uvidí sa, čo bude ďalej. Mala som šťastie, že som natrafila na skvelú odborníčku, ktorá mi vysvetlila, že moja choroba sa začala v hlave a tam sa musí aj skončiť. Neustále mi zdôrazňovala, ako mám zmeniť svoj prístup k sebe, k okoliu, a tým sa menilo aj moje správanie. V dennom psychiatrickom stacionári som s ňou viedla dlhé rozhovory, absolvovala som autogénny tréning, zúčastňovala sa na skupinových sedeniach a arteterapii. V stacionári, ktorý bol vysunutým pracoviskom nemocnice v bratislavskom Ružinove, mi pravidelne brali krv. V jedno ráno mi lekári oznámili, že mám nulovú hladinu cukru v krvi, a preto pôjdem do nemocnice. Obávali sa totiž, že mi zlyhá srdce. A tak som dostávala infúzie. Skôr, ako ma mohli prepustiť z nemocnice, musela som pribrať aspoň na 55 kíl. Keďže som chcela ísť čím skôr domov, snažila som sa pribrať, hoci som naďalej vracala. Na to, aby som začala normálne jesť, som potrebovala odvahu, no tú som potrebovala predovšetkým na to, aby som sa zmierila so skutočnosťou, že moje telo bude vyzerať celkom inak. Povedala som si však, dobre, vydržím to... Dnes viem, že psychiatria ako liečba v nemocnici u mňa nefungovala. Schvaľujem ju v prípade, keď už dievčatám zlyhávajú životne dôležité orgány, ak ich prestáva poslúchať telo. Mne sa osvedčila dlhodobá individuálna terapia u psychológa. Dôležitá je, samozrejme, trpezlivosť a pevná vôľa, nič nejde tak rýchlo, ako by človek chcel,“ vraví tridsiatnička, z ktorej sa postupne stával celkom iný človek. Opäť nadobudla stratené sebavedomie, dokázala si povedať svoj názor, niekedy dokonca ostrejšie. A tým občas šokovala. Jej blízki to totiž nechápali ako spôsob terapie...

Zabudla, ako chutí jedlo

Myšlienky na samovraždu Gabina nikdy nemala. Ani v tých najťažších chvíľach. „Nad niečím takým som naozaj neuvažovala. Dokonca ani nad tým, že anorektičky a bulimičky môžu aj zomrieť. Každý večer som zaspávala s tým, že od zajtra to už bude lepšie, no na druhý deň pri raňajkách sa všetky moje predsavzatia končili. Bol to šialený kolotoč, z ktorého som sa nemohla dostať. Mesiac pred hospitalizáciou na psychiatrii som sa zoznámila s mojím terajším manželom. Bol mi veľkou oporou, denne za mnou chodil do nemocnice, stál pri mne, nehanbil sa za mňa, nič mi nevyčítal ani sa mi nevyhrážal tým, že ma opustí, ak s tým neprestanem. Veril mi, i keď som nadobudla pocit, že ostatní mi už nemajú prečo veriť,“ chváli Gabina svojho partnera, ktorý bol spolu so psychologičkou pre ňu hnacím motorom.

Z choroby sa pomaly, postupne, drobnými krôčikmi dostávala. Trvalo to veľmi dlho, no keď už nevracala desaťkrát za deň, ale iba raz za dva dni, bol to pre ňu veľký úspech. Keď sa za svojho priateľa vydala, celkom v poriadku ešte nebola, ale už bola na dobrej ceste. Po dvoch rokoch si povedali, že by chceli mať dieťa. Lenže Gabina nemohla otehotnieť. „Mala som problémy s hormonálnym systémom, a tak som zašla za odborníkom v oblasti asistovanej reprodukcie. Podstúpila som hormonálnu liečbu a po ďalších dvoch rokoch prišiel na svet syn Paľko. No ešte pár dní pred otehotnením som užívala preháňadlá. A práve preto som mala napriek bezproblémovému tehotenstvu strach, či dieťa bude v poriadku. Paľko sa narodil o mesiac skôr. Keď som ho zbadala v inkubátore, zrazu sa mi v hlave všetko otočilo. Bola som nesmierne šťastná, že som dokázala priviesť na svet dieťa. Napriek tomu, že som už prestávala veriť. O dva roky sa narodila Karolínka. Obe deti sú, našťastie, zdravé a konečne som zdravá aj ja. Pre mňa sa začal život až po narodení prvého dieťaťa. To ma zachránilo. Po pôrode išli kilá dolu samy. Dnes nemám žiadny problém. Dokážem sa normálne najesť a jedlo si vychutnať. Po rokoch trápenia som začala opäť objavovať chute a vône jedla, pretože dovtedy som necítila nič, chuťové vnemy som mala utlmené. Teraz už viem, že rodičia sa museli o mňa veľmi báť. Veď na psychiatrii im ležala päťdesiatkilová dcéra napojená na infúzie. Tá, ktorá bola vždy veselá, životaschopná, šťastná, a zrazu sa z nej stávala telesná a duševná troska,“ povzdychne si matka dvoch detí.

Gabina má dnes v hlave veľký výkričník, ktorý jej pripomína, aby si dávala pozor. Ona sama sa však k anorexii ani k bulímii nemieni vrátiť, má v sebe obrovskú silu, ktorá jej nedovolí, aby do toho opäť spadla. Vie totiž veľmi dobre, že z tohto pekla by sa už dostala horko-ťažko...