Zvedavosť ju takmer zabila
„Iróniou osudu je, že môj otec sa dobre pozná s majiteľom chaty na Sitne, kde moja dcéra utrpela vážny úraz,“ hovorí Zuzana Patkošová (42), matka štrnásťročnej Zuzky, ktorú z nedávneho školského výletu odviezol do nemocnice vrtuľník.
V prvých dňoch nikto netušil, aký osud ju čaká. Ani lekári. Vyzeralo to naozaj vážne: pomliaždený mozog krvácal, za školáčku pracovali prístroje. Týždeň bola v umelom spánku. Odkedy sa prebrala, mama je stále pri jej lôžku. Dcéra začína komunikovať s okolím, ale na úraz si nepamätá. Stále sa jej krúti hlava a je nepohyblivá. Vozia ju na rehabilitáciu, mama jej celé telo masíruje mentolom. Zuzka je silná osobnosť, preto všetci veria, že sa skoro uzdraví.
Celú noc preplakala
V deň, keď sa stal nešťastný úraz, Zuzkina mama bola na služobnej ceste v Bratislave. „Telefonovali mi zo školy, ale hovor som zrušila, pretože som mala rokovanie. Zavolali však opäť, zdalo sa, že je to naliehavé. A tak som telefón zdvihla. Zástupkyňa riaditeľa mi oznámila, že Zuzka spadla v rozostavanej chate na Sitne z trojmetrovej výšky hlavou na betónovú podlahu a leží v kritickom stave v banskobystrickej nemocnici. V prvom momente som tomu neverila. Zuzka, naše slniečko, ktoré vždy poslúchalo rodičov i učiteľov... Tá by do rozostavaného objektu určite nešla... Ale nikdy neviete, čo urobí dieťa v zložitom období puberty. Myslím si, že sa jednoducho nechala strhnúť spolužiakmi, ktorí ju nahovorili, aby s nimi do tej nešťastnej chaty išla. Keď sa mi v hlave začalo všetko rozjasnievať, zavolala som bývalému manželovi, ktorý býva v Banskej Bystrici, aby zašiel do nemocnice a zistil, čo sa deje. A potom nastali pre mňa a mojich najbližších ťažké chvíle. Celú noc som preplakala. Rovnako aj môj otec, s ktorým žijeme v spoločnej domácnosti. Deväťročný syn Šimon vôbec nekomunikoval, celé hodiny ležal na posteli alebo mlčky pozeral von oknom,“ zlomeným hlasom vraví pani Zuzana.
Vyspelá na svoj vek
Kolegovia z Mestského úradu v Banskej Štiavnici ju v ťažkých chvíľach podržali. Prednostka jej dala k dispozícii auto, aby mohla ísť na druhý deň za dcérou do nemocnice. „Vybrala som sa tam spolu s najstaršou devätnásťročnou dcérou Šárkou. Pohľad na Zuzku v bezvedomí napojenú na prístroje bol veľmi bolestivý. Dve hodiny som stála pri jej lôžku a hladkala ju. Lekári ma oboznámili s jej zdravotným stavom, no veľmi som sa s nimi nedokázala rozprávať, pretože som bola v útlme,“ spomína matka, ktorá je s lekármi dennodenne v kontakte.
Vážnu situáciu ťažko znášal aj Zuzkin otec, ktorý podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa. Mladšia dcéra je jeho miláčik. Vždy, keď za ním prišla do Banskej Bystrice, upratala mu byt, navarila, obslúžila ho, hoci to od nej nežiadal. Na rozdiel od svojich rovesníčok, Zuzka sa do domácich prác púšťala s nadšením. „Je z nej výborná kuchárka a šikovná gazdinka. V kuchyni sa zvŕta už dva roky. Sníva o tom, že raz si otvorí reštauráciu. Chce ísť na strednú hotelovú školu,“ prezrádza dcérine plány pani Patkošová a zároveň dodáva, že Zuzkinu pomoc oceňuje aj pri starostlivosti o malého Šimona. „Chodí poňho do školy, robí s ním domáce úlohy, venuje sa mu. Na svoj vek je veľmi vyspelá a rozumná. Možno je to preto, že som ju tri roky dojčila,“ pousmeje sa žena v strednom veku, ktorú Zuzka nahovára, aby si niekoho našla a mala ešte jedno dieťa. Štrnásťročná slečna by najviac prijala sestričku. Už teraz vraj nakúka mamičkám do kočíkov...
Trápila ju anorexia
Zuzkini rodičia sa rozviedli pred troma rokmi. Po rozvode sa matka s dvoma mladšími deťmi presťahovala z Banskej Bystrice do rodnej Banskej Štiavnice. Najstaršia dcéra Šárka zostala bývať u otca. Čerstvá maturantka sa však v týchto dňoch chystá presťahovať k mame.
Rozvod rodičov znášali veľmi ťažko všetky tri deti, no najmä Zuzka. „Začala dokonca trpieť mentálnou anorexiou. Liečila sa v Detskej fakultnej nemocnici na bratislavských Kramároch. Bola v kritickom stave, no našťastie sa z toho dostala. Psychologička v nemocnici, ktorá jej robila okrem iného aj IQ testy, mi povedala, že dcéra je nadpriemerne inteligentná a že bude mať celý život tendenciu mnou manipulovať. Zdá sa, že to už aj robí – vždy si totiž nájde spôsob, ako ma usmerniť. Vraví mi napríklad, ako mám šetriť peniaze. Je veľmi praktická,“ hovorí mama a dodáva, že Zuzka je celkom iná ako staršia dcéra Šárka. „Tá je skôr taký bohém, rada filozofuje a číta náročné knihy.“
Na nedávnom slávnostnom prijatí u primátora Banskej Štiavnice, ktorý oceňoval žiakov za výtvarné práce, sa Zuzka, žiaľ, nemohla zúčastniť. „Má nielen výtvarné nadanie, ale našu školu reprezentuje aj v matematických, zemepisných či prírodopisných súťažiach. Výborne sa učí. Kiež by bolo takých žiakov čo najviac,“ chváli ôsmačku Mgr. Ján Maruniak, riaditeľ Základnej školy Jozefa Horáka.
Vystrájali už večer
V prvý deň dvojdňového školského výletu sa trinásť žiakov a dvaja pedagógovia ubytovali na chate pri Počúvadlianskom jazere. Večer začali žiaci vystrájať. Triedny učiteľ ich upozornil, že ak neprestanú, ráno sa zbalia a pôjdu domov. O niekoľko minút počul za dverami svojej izby šuchot. Otvoril dvere a čakalo ho tam prekvapenie – balík s ovocím a so sladkosťami. Nechýbal list, ktorý zhodou okolností písala Zuzka Patkošová. Vraj nech sa na žiakov nehnevá, že sú to ešte predsa len deti, ale že už budú poslúchať. A na druhý deň toto dievča utrpelo vážny úraz...
„Žiakov sme pred výletom poučili, ako sa majú správať, a rodičia podpísali súhlas,“ zdôrazňuje riaditeľ školy. „Triedny učiteľ, ktorý bol s deťmi na výlete, ich za tých niekoľko rokov dobre pozná. Zopár neposedných zvedavcov upozornil, aby v žiadnom prípade nevstupovali do chaty na Sitne, ktorá je už štrnásť rokov rozostavaná a navyše nie je zabezpečená. Keď dorazili na vrchol Sitna, posadali si na lúku pri rozhľadni, aby sa občerstvili. Traja chlapci a dve dievčatá sa zdržiavali pri táborisku. Jeden z chlapcov si všimol otvorené dvere v zadnej časti chaty. Vošiel dovnútra, ďalší dvaja chlapci za ním. Zuzke povedali, aby išla aj ona. Zvedavosť jej nedala. Zavolala na kamarátku, nech ide s ňou. Triedny učiteľ v poslednej chvíli zbadal, že deti vošli do chaty. S krikom za nimi utekal. Žiaci ho rešpektovali, chatu okamžite opustili. Keď však Zuzka chcela zísť z povaly dolu, podbité latky sa pod ňou prepadli a spadla z trojmetrovej výšky dolu. Dopadla na nohy, tie sa jej však podlomili a udrela si hlavu o betónovú podlahu,“ približuje Ján Maruniak nešťastné okamihy výletu.
Hovorila „z cesty“
Po páde Zuzka ťažko dýchala. Jeden z chlapcov k nej priskočil, dievča, ktoré bolo tiež v chate, začalo kričať. Triedny učiteľ poskytol zranenej žiačke prvú pomoc, ďalší volal záchranku. Do dvadsiatich minút priletel do ťažko dostupného terénu vrtuľník. Dovtedy boli pedagógovia spojení s lekárom, ktorý im radil, čo majú robiť. Zuzka pohybovala rukami i nohami, ale občas hovorila „z cesty“.
Mozog bol po páde z výšky pomliaždený a krvácal, poranenie si však nevyžadovalo operáciu. Lekári nezistili opuch mozgu, zranenia brucha
či zlomeniny. Pacientku uviedli do umelého spánku. Po troch dňoch jej vysadili lieky na tlmenie mozgu, na ďalší deň ju odpojili od prístrojov. Keď sme ju minulý týždeň navštívili v nemocnici, dýchala už sama. O jej budúcnosti sa však
MUDr. Jana Gulasová, primárka II. kliniky pediatrickej anestéziológie a intenzívnej medicíny Detskej fakultnej nemocnice v Banskej Bystrici, vyjadrovala veľmi opatrne. „Každý organizmus reaguje inak. Niekto sa z umelého spánku preberie o pár dní, inému to trvá dlhšie. O prognózach je predčasné hovoriť. Zuzka je však dvadsaťštyri hodín pod lekárskym dohľadom a jej zdravotný stav neustále monitorujeme. Teraz je podstatné, že sama dýcha a dokonca už hýbe končatinami,“ dodala primárka, podľa ktorej sa však zdravotný stav pacientov s poranením mozgu môže dramaticky zmeniť v priebehu niekoľkých hodín. K lepšiemu, ale aj horšiemu.